Rozhovor so Slávkou v magazíne #beznávodu, o našej škole, o deťoch, o osobnom vyhorení a nachádzaní síl.

Škola bez návodu v obci Veľké Zlievce.

Prečítajte si rozhovor so Slávkou Makovníkovou, ktorá spoluvytvára školu #beznávodu pre rôznorodé deti. Školu nájdete v obci Veľké Zlievce, je na pohľad veľmi nenápadná.

No keď sa pozriete bližšie, zistíte, že je fascinujúco neobyčajná a stojí za to zastaviť sa, pozerať sa, počúvať. Je to prostredie nabité autentickým životom, skúsenosťami a ľudskosťou.

So Slávkou Makovníkovou sa rozpráva Kristína Převrátil Alexy, ktorej syn je individuálne vzdelávaným žiakom v Škole bez návodu. Preberajú spolu inkluzívne vzdelávanie v praxi, podporu rôznosti, prácu s autistickými deťmi, domáce vzdelávanie, profesiu učiteľa, ale aj vyhorenie a opätovné nachádzanie životnej sily. Čítajte ďalej, stojí to za to!

Pracuješ s deťmi v škole, ktorá nedávno prešla zmenou názvu. Je z vás Škola bez návodu, čo nám spravilo veľkú radosť. Čím ťa #beznávodu ako prístup zaujal?

Keď vznikol tento portál, Vierka Hincová mi o ňom hovorila, ale úplne to zapadlo na svoje miesto až pri počúvaní niektorého z vašich podcastov Deti bez návodu. Vtedy som si naplno uvedomila, že toto sme my, my sme bez návodu. My u nás v škole nejdeme ani klasicky, zaužívane školsky, ani žiadnym známym alternatívnym prístupom. My skutočne ideme bez návodu, pretože veríme tomu, že návod na ľudí neexistuje. Na človeka, dieťa neexistuje návod, pokiaľ sa bavíme o našej profesii a o školskom prostredí.

Máte v triede aj autistické deti a na tie existuje veľa návodov. Nakoniec s Vierkou sme preto začali aj podcast Deti bez návodu, ako reakciu na silný trend robiť návody, či už cez odmeny, alebo nejaké triky modifikujúce správanie. Ako to je s návodmi na autistické deti vo vašej škole?

Ašpirácia je brať si z návodov to, čo nám sadne. Túto úlohu má u nás skôr Danka Holíková, naša riaditeľka. Ona je ten človek, ktorý číta a vníma rôzne autority a vzdeláva sa v súčasných pedagogických prístupoch. Ja som praktik, hoci tiež čítam a vzdelávam sa, ale v prvom rade sa opieram o seba. Keď sa v niečom cítim dobre ja, ale dieťa na to nereaguje, tak hľadám ďalej a skúšam, tak povediac inštinktívne.

Napríklad, máme chlapčeka, ktorý je autistický a nerozpráva. Chceli sme mu dať možnosť stráviť čas medzi ostatnými deťmi, to ale znamenalo, že najprv sme ho museli spoznať my. Zistiť ako reaguje, na čo si treba dať pozor, do akej miery je kontaktný a tak ďalej. Bolo treba pripraviť aj tie bežné deti, lebo aj bežné deti vstup nového chlapčeka prežívajú a vnímajú aj nejakú tú odlišnosť. V jednom momente mi napadlo, že si dám čelenku s motýľom do vlasov, lebo chlapček sa na mňa nepozeral a nebola som si istá, či ma vníma, či o mne vie. Jedna mama od nás z triedy mi neskôr povedala, že presne toto odporúča metóda Sone Rise. Tá skúsenosť je zrejme rozšírená a ľudská, pretože ja som ju naštudovanú nemala, ale zafungovala.

Čím sa riadiš pri práci s deťmi? O čo sa opieraš?

V prístupe k deťom sa opieram o svoj komfort, pretože učiteľ sa má cítiť v komforte, nech to znie akokoľvek. Človek má v rukách seba, svoj prístup a prežívanie a s tým má aj robiť. Vonkajšie pravidlá a vynucovanie pravidiel mi nesedí, hoci rozumiem tomu, že všetci máme nejaký základný rámec toho, kedy ideme spať a kedy jeme. Hľadám v prvom rade svoj komfort a komfort pre naše deti, nie dodržiavanie nejakej sady pravidiel, tie sú pre nás skôr diskomfort. Nakoniec pravidlá potrebujeme a dodržiavame hlavne vtedy, keď sa bojíme, však? Bojíme sa, že budeme potrestaní, tak skloníme hlavu a poslúchneme.

V dlhodobom strachu asi nie je veľa priestoru pre učenie sa, či áno?

Nie je. A v dlhodobom diskomforte nemôžem byť ani ja ako učiteľka, či terapeut, lebo ani tak nenaučím deti nič. Keď chcem napríklad odplienkovať dieťa, najprv musím byť s ním vo vzťahu, bezpečnom vzťahu. Ísť do tak intímnej veci ako je vyzliecť ho, požiadať ho, aby si niekam sadlo – tu potrebujeme mať dôveru, nie strach. Mohla by som ho tam ešte priviazať, pretože to dieťa je malé a ja som veľká, ale načo by to bolo dobré?

Ako deti sa učíme narábať s osobnou mocou, budujeme si stratégie na zvládanie s mocou spätých situácií. Ak sa ako dieťa necítim rešpektovaná, naučím sa nerešpektovať a zároveň sa budem stále rešpektu dovolávať, pretože mi bude chýbať. Keď budem mocná a budem mať vplyv na ľudí, budem ich meniť tak, ako to vyhovuje mne a použijem rôzne i neférové nástroje prejavu moci, napríklad budem si vynucovať svoje pravidlá.

Každá ľudská bytosť je hodná rešpektu, už keď mi niekto príliš veľa hovorí o tom, že „ma bude rešpektovať“, tak to je signál, že s rešpektom má problém, veď kto je on, že má byť distribútorom rešpektu voči mne? Buď to v sebe máme alebo nemáme. A práve keď to v sebe nemám, tak sa toho dovolávam najviac.

Ako v každodennosti funguje vaša kamenná škola?

U nás v škole máme deti bežné, aj deti znevýhodnené, ktoré tam nie sú celý deň a nie sú tam ani každý deň. Väčšinou deň vyzerá tak, že ráno urobíme s bežnými deťmi povinnú jazdu, čítanie a písanie, kde treba viac sústredenia. Okolo 9.00 prichádzajú deti znevýhodnené a zostávajú aj s rodičmi. Tí sú tam ako asistenti, hoci stáva sa aj to, že rodič využije čas a odbehne si na nákup, alebo niečo vybaviť. Alebo sa venuje inému dieťaťu. Aj to sa u nás deje celkom bežne, pretože už sa poznáme.

U nás deti robia to, čo chcú, a vyberajú si z toho, čo sa im ponúkne. Ponúkame im bežné školské činnosti, ako sú pracovné zošity, robia si úlohy z matematiky, ale pokiaľ to dieťa chce, pokiaľ v tom cíti základný komfort. Ešte chcem dodať, že deti nezažívajú iba príjemné situácie a je to tak aj dobre. Na príklade mojich vlastných detí poviem, že obidve sa naučili písať písaným písmom, aj keď ich to vyslovene nebavilo, prechádzali pri tom diskomfortom, ale nie cez strach a plač. Ja som športovec a myslím, že raz za čas sa treba vedieť aj prekonať, ale je rozdiel v tom zmysluplne sa prekonať a byť v permanentom stave boja o prežitie. Takže slobodu výberu ponúkame všetkým deťom, nie len deťom znevýhodneným a potom ich sprevádzame na ceste, ktorá vie byť radostná, aj náročná. Máme už aj také dni, kedy sa pripoja cez online doma vzdelávané deti, to nás naučila pandémia.

Ak si chcete prečítať celý rozhovor, nájdete ho tu na beznavodu.sk alebo po kliknutí na nasledujúcu fotografiu.
zdieľať článok